Sami si modelujeme naše životné scenáre (psychosomatička, speaker na SUPERfeele)
Vyštudovaná psychiatrička a známa česká psychosomatička Jarmila Klímová tvrdí, že nie je potrebné sa v živote zrútiť, ak sa nám dejú aj nepríjemné veci. Práve naopak, je to skôr výzva k zamysleniu a zmene. Pokiaľ máme svoju hlbokú pravdu, nesmieme pripustiť, aby nás čokoľvek od nej odklonilo. Na SUPERfeele sa bude známa odborníčka venovať téme Ako si sami modelujeme naše životné scenáre. Prinášame vám na ukážku krátky rozhovor.
Ste uznávanou psychiatričkou, ktorá sa zaoberá psychosomatikou. Veľa ľudí netuší, čoto presne znamená. Čo je vlastne psychosomatika?
Psychosomatiku chápem nie iba ako vedecký odbor, hoci bola v tejto dobe uznaná ako jedna z lekárskych disciplín. Vnímam ju však aj ako spôsob myslenia a pozerania na vyšší poriadok sveta, v ktorom sa pohybujeme všetci. Tí ľudia, ktorí si to začínajú uvedomovať, sú schopní zobrať zodpovednosť za svoj život a zdravie do vlastných rúk. Môžu sa skrátka rozhodnúť pre zdravý životný scenár. Je to dostupné pre každého človeka. Moja každodenná prax mi v tomto smere dáva za pravdu. Z môjho pohľadu treba mať vyrovnaný pohľad na 5 základných aspektov života. Biologický, psychologický, sociálny( vzťahový), spirituálny a energický. Ak chceme žiť vyrovnaný život, nemali by sme zabúdať ani na jeden z nich. O všetky sa musíme starať s rovnakou pokorou a pozornosťou.
V živote som nám zvyknú opakovať niektoré veci, či dokonca choroby. Čo robíme v živote, či v oblasti zdravia zle, ak sa nám situácie, či choroby neustále vracajú?
Problémom je, že sa nechávame slepo viesť vzorom správania, ktorý nám vtĺkali do hlavy naši rodičia. Slepo rešpektujeme príkazy morálky, ktoré už dávno stratili svoj pôvodný zmysel. Stále ich v našich životoch rešpektujeme aj keď nám neposkytujú žiaden rozvoj a pokrok. Naopak, sú našou brzdou. Možno si to ani neuvedomíme, ale aj napriek tomu sa točíme v kruhu dávnych pseudomorálnych zásad, ktoré už stratili svoju pôvodnú platnosť. Tým, že si nimi rámujeme svoje životy, doslova ani netušíme ako veľmi kanibalizujeme svoje slobodné prežívanie. Brzdíme svoje legitímne túžby po tom, čo chceme, aby nám život prinášal. Vzdávame sa svojich snov, lebo nám podľa tejto šablóny kedysi niekto povedal, že sú nereálne, nepravdivé, alebo hlúpe. Strácame svoju identitu vo vlastnom svete. Odovzdávame najvyšší zmysel nášho vytúženého života na oltár našich predkov, ktorí kedysi tvrdili, že naše šťastie v tejto ceste nie je možné.
Je choroba v živote človeka akýmsi varovaním?
Každá choroba je informáciou, ktorú by sme si mali podrobne všímať. Vždy nám prináša varovanie, alebo informáciu o tom, čo je potrebné v našom živote zmeniť. Je to ťažká skúška. Nejde len o to urobiť nejaké nové rozhodnutie. Je to skúška dôvery, že naše telo nikdy neklame. Snažíme sa tejto správe uniknúť. Vysvetľujeme si ju tak, aby sme nemuseli vystúpiť z našej komfortnej zóny. Potrebujeme si naše doterajšie životné postoje obhájiť pred sebou a pred svojim najbližším okolím. Našou prirodzenou túžbou je nič nemeniť. Chceme sa ubezpečiť, že sme robili celú dobu všetko správne. Informácia choroby je však neúprosná. Doslova kričí a volá po zmene. Niekedy je potrebné zmeniť maličkosti, inokedy celý životný koncept. Pokiaľ túto zmenu neurobíme, choroba nás bude neustále sprevádzať a pripomínať nám naše pochybenia.
