SUPERfeel podporuje občianske združenie Porážka.sk
Príbeh o tom, ako som chcela byť advokátkou – právnikom, ale stala som sa advokátom ľudí, ktorí utrpeli porážku.
Volám sa Alžbeta Husarovič, som predsedom občianskeho združenia Porážka.sk, ktoré pomáha ľuďom po porážke, keď som mala 28 rokov, utrpela som mozgovú mŕtvicu s následkami 99% afázia, agrafia a alexia, nehybnosť pravej polovice tela, strata krátkodobej pamäte.
Poviem Vám príbeh, ktorý som zažila na vlastnej koži. 9.11.2011 som ako advokátsky koncipient v práci pocítila veľkú únavu. Sadla som si k počítaču, kde som mala rozrobenú prácu. Ale nedokázala som ani kliknúť myšou. Rozhodla som sa preto, že najlepšie urobím, keď si ľahnem do postele a celú „únavu“ vyležím. Bola som v 10tom týždni tehotenstva, tak som všetku únavu pripisovala tomu. Bolo asi 12 hodín, teda čas obeda, a ja som sa bez slova zdvihla od stola (hanbila som sa rozprávať, nebola som si istá, čo zo mňa vyjde), a išla som k autu. Pravé koleno sa mi už podlamovalo, no cez frekventovanú cestu som ešte prešla.
Bola som natoľko dezorientovaná, že som, Bohu vďaka, už nemohla nájsť v kabelke ani kľúče od auta. Rozhodla som sa preto zavolať manželovi, nech ma domov odvezie. Telefón som našla, a manžela mala na predvoľbe. Keď som mu zatelefonovala, už som nevedela rozprávať, len som niečo zahuhňala do telefónu. Manžel, nakoľko je z lekárskej rodiny, hneď vedel, že sa so mnou niečo deje. Povedal mi, aby som ho počkala tam, kde som, o 2 minúty bol už pri mne, nasadil ma do auta a odviezol na centrálny príjem do nemocnice na Kramároch (UNB Kramáre, Bratislava). Keď sme dorazili na centrálny príjem, manžel ma preniesol na rukách dovnútra, kde sa o mňa už postarali lekári. Nebudem vás zaťažovať detailmi z nemocnice (nájdete ich na mojej stránke porazka.sk). Ale nakoľko bol môj mozog ešte (relatívne ) mladý, bol schopný celkom rýchlej regenerácie. Každý deň bol lepší a lepší. Na tretí týždeň som už bola schopná zatelefonovať manželovi, ktorý sa z toho veľmi tešil. (Podľa mňa mu aj slzy vyhŕkli.)
Musím povedať, že v nemocnici to zvládli výborne. Je tam skvelý tím odborníkov, ktorý sa o mňa postaral. Od logopedičiek, cez neurológov a zdravotné sestry. Strava v nemocnici bola tiež výborná, pretože každé ráno mi môj manžel nosil raňajky, a obed a večeru mi pripravovala a do nemocnice nosila moja milovaná mamička
Ďakujem obom, že sa o mňa starali. Po príchode domov som mala ešte veľké medzery, moja reč bola ešte stále nedobrá a ani končatiny mi nefungovali tak, ako mali. Preto som sa dohodla s logopedičkou, že ma bude učiť doma. Chodila k nám 7x do týždňa na jednu hodinu počas celého roka. Bola skvelá, naučila ma toho naozaj veľa a po čase sa z nás stali kamarátky. Dávala mi úlohy, ktoré rozvíjali každú jednu časť mozgu. Od porekadiel, cez prirovnania, úlohy na krátkodobú pamäť, nútila ma spievať, hovoriť ako malé dieťa, jedným slovom, mala so mnou najťažšiu prácu. Ale ustála som ju, a možno aj vďaka nej, som sa rozhodla pomáhať ľuďom, ako som bola, a aj som, ja sama.
Na záver
Najpodstatnejšie na stave pacienta po cievnej mozgovej príhode je, aby on sám sa chcel „vrátiť“ do života ako takého. Ja chcem ľudí Motivovať, aby mali chuť na sebe pracovať, a to po psychickej aj fyzickej stránke.
Zdravotné poisťovne preplácajú iba 45 min týždenne logopédie a asi 2 – 3 týždne rehabilitácie. To je naozaj veľmi málo. Preto sa ja, teda Občianske združenie Porážka.sk, rozhodla pomáhať ľuďom po cievnych mozgových príhodách a to skupinovej logopédie alebo rehabilitácie.