Kde a kedy sa začal písať tvoj podnikateľský príbeh?
Bolo to na chate, kde som mala za úlohu starať sa o deti a je to už cca 20 rokov dozadu. Bol tam manželský pár, ktorý si povedal, že keď viem „riadiť“ deti, budem vedieť riadiť i firmu a ponúkli mi otvorenie pobočky na Slovensku. Doteraz som im za mnohé vďačná, nakoľko som sa od nich naučila hneď na začiatku podnikania, čo je dôležité a čo nie.
Keď si začala podnikať a prevzala si zodpovednosť za spolupracovníkov, bola si ešte veľmi mladá a ešte mladšie si vyzerala. ☺ Ako sa na to pozerali obchodní partneri a spolupracovníci? Stretla si sa niekedy s nejakou formou diskriminácie, napríklad pre svoj mladistvý výzor, alebo ženské pohlavie?
Nebola som až taká mladá. Mala som 23, a áno, stávalo sa, že mi na obchodnom stretnutí naznačili, že nabudúce by chceli komunikovať s niekým na „pozícii“ a nie s asistentkou. Ale stávali sa i opačné situácie, kedy mi práve kvôli veku obchodní partneri pomáhali a radili.
Nespomínam si, že by som sa cítila diskriminovaná. Zrejme je to i otázka výchovy a ja som nebola vychovávaná v duchu, že ako žena som v niečom horšia. Preto, ak nastali situácie, ktoré sa nevyvíjali podľa mojich predstáv, hľadala som automaticky iný spôsob ako to vyriešiť, než aby som vôbec uvažovala o tom, že možno som diskriminovaná.
Prečo sa podľa teba pokus o podnikanie vo väčšine prípadov konči neúspechom? V čom majú tí úspešní „navrch“?
Pretože niekedy nestačí všetko spraviť správne a vydržať. Je to i tom, či si v správnom čase na správnom trhu. Hlavne, ak začínaš podnikať, nemáš peniaze na dôkladný prieskum trhu, tak ide často o náhodu, že sa trafíš v správnom čase na správny trh. Tam potom krásne vidno, že tí, ktorí si uvedomujú, že to nebolo len o nich a ich schopnostiach, to „zvládnu“ i po tej ľudskej stránke a ostanú v pohode.
A naopak tí, ktorí uveria vo svoju „zázračnú“ intuíciu a schopnosti, majú zrazu pocit, že ich názor potrebuje každý počuť, že majú právo hovoriť iným ako by mali žiť, že bez nich by svet prestal existovať, čím prirodzene prichádzajú o priateľov. Prípadne, ak sa pokúsia podnikať i v inej oblasti nedokážu prijať, že ich ďalšie pokusy o podnikanie nepriniesli rovnakú dieru do sveta a sú schopní obviňovať všetkých okolo seba.
A potom je tu ešte kategória podnikateľov, ktorých si ja veľmi vážim, a to sú ľudia, ktorí vôbec nemajú potrebu robiť dieru do sveta, dokonca ani nie sú označovaní ako úspešní, pretože nie sú v každom časopise. Snažia sa jednoducho robiť kvalitné produkty a poskytovať kvalitné služby a prežiť.
Dá sa v dnešnej dobe ešte hovoriť o tom, že muži sú úspešnejší podnikatelia? Majú to ženy zložitejšie?
Pre mňa toto nie je téma. Ak podnikáš, tak si to ty, kto stále robí rozhodnutia od ktorých závisí či budeš mať na výplaty pre kolegov a dodávateľov. V danom momente sa môžeš rozhodnúť buďto správne alebo menej správne, takže je jedno či si muž alebo žena. Treba prijať také rozhodnutie, ktoré dokážeš ty sama úspešne presadiť – a si tak o krok ďalej.
Čo považuješ v podnikaní za úspech? Sú to len ekonomické ukazovatele a finančná prosperita?
Úspech v podnikaní je podľa mňa v tom, že dokážeš poctivo vyrobiť produkt alebo poskytnúť službu, za ktorú ti iní zaplatia toľko, že uhradíš všetky náklady a ešte ti niečo ostane. To, že niekto vybuduje svetovú firmu, ktorá je však stále v strate, nie je podľa mňa úspech v podnikaní. Môžu to byť úspešní vizionári, lebo často dokážu priniesť pokrok v danej oblasti atď., a je na mieste si ich preto vážiť, označovať ich však za úspešných podnikateľov je podľa mňa mimo.
Čo si konkrétne ty, ako podnikateľka, urobila preto, aby bol tvoj biznis úspešný?
Ťažká otázka, nevnímam sa ako „úspešná“ podnikateľka. Vnímam sa ako bežná podnikateľka, ako človek, ktorý riadi firmu tak, aby sme poskytovali kvalitné služby a pre klientov bolo výhodnejšie si ich kúpiť ako vynaložiť úsilie a zabezpečiť si ich po vlastnej línii.
Koľko hodín denne tráviš v práci, ako sa ti darí skĺbiť podnikanie s rodinou a priateľmi. Koľko času ti ostáva na súkromie? Vyžaduje tvoja práca nejaké extrémne sebazaprenie?
Nedelím svoj čas medzi prácu a súkromie. Vždy som mala jasne zadefinované, čo je pre mňa podstatné, a to je rodina a priatelia. Svojich kolegov vnímam ako priateľov, t. j. mám rada čas strávený s nimi. Podnikanie je pre mňa spôsob ako si zarobiť peniaze na život a vzhľadom na to, že moje podnikanie je dosť špecifické, tak je takýto spôsob „riadenia“ možný a vhodný.
Tým, že organizujeme vlastné konferencie, t. j. sme to my, kto hľadá témy, vhodných prednášajúcich a následne predávame vstupenky a partnerstvá, je to jednoducho o tom, že inšpirácia prichádza hocikedy a nečakane, takže práca je súčasť môjho života.
Kolegovia sú súčasť mne blízkeho okruhu ľudí, a preto, ak napr. idem niekam s manželom a deťmi, alebo som len unavená, tak im na rovinu poviem, že to neviem spraviť, nech si to vyriešia mimo mňa. Na druhej strane, ak oni požiadajú mňa o to isté, absolútne neriešim či som teraz na dovolenke alebo nie, riešim iba to, či to viem alebo neviem spraviť. A toto je tiež v podstate otázka šťastia, že takéto fungovanie je možné. V iných firmách by to možné nebolo, t. j. nie je to o mojej schopnosti zladiť súkromie a prácu, ale o tom, že to situácia umožňuje.
Dá sa v podnikaní nejako „poistiť“ trvalý úspech? Čo robíš preto, aby bola tvoja firma úspešná aj v budúcnosti, nie len „dnes“?
Týmto sa vôbec zaťažovať nemusím. Celé moje podnikanie je tom, že nemám nič zaručené. Ak spravím jeden rok dobrú konferenciu napr. z oblasti logistiky, o rok začínam opäť takmer od nuly. Nikto si nekúpi vstupenku na konferenciu preto, lebo minulý rok bol dobrý. Zaujíma ich nový program, nové témy a noví prednášajúci. Jediné, čo sa pri takomto štýle podnikania ráta je to, či máš okolo seba ľudí, ktorým veríš, že to opäť a opäť zvládnete.
Úspešne si dokončila 3 vysoké školy, obohatilo ťa to nejako pri podnikaní? Akú dôležitosť pripisuješ vzdelanie, alebo vysokej škole? Máš pocit, že si tým získala „body navyše“ v biznis prostredí?
Ukončila som iba 1 vysokú školu, a potom mám 2 postgraduály – čo bolo ľahšie ako vysoká škola. Mať ukončenú vysokú školu a mať vzdelanie sú dve úplne odlišné veci. Kým nemáš vyštudovaný odbor ako medicína, právo atď., ktorý je nutný, aby si mohla vykonávať danú prácu, tak škola ako taká hodnotu nemá. Vzdelanie je však už iná téma. To môžeš dosiahnuť i tak, že si sama naštuduješ, čo ti treba, ale… Ale ideš do rizika, že nerozoznáš, čo je úplný blud a čo je ozaj cenná informácia. A v tomto škola a učitelia pomôcť dokážu.
Čo sa týka druhej časti otázky, áno, mám pocit, že ma to obohatilo. Vzdelanie vždy obohacuje. Pre mňa je jedno, či získané informácie dokážem použiť priamo v podnikaní. Niekedy je to i o tom, že pri debatách s učiteľmi ideš do hĺbky, o ktorej si ani nevedela, že tam je. Následne dané informácie môžeš konfrontovať s inými ľuďmi, napr. priateľmi, ktorí v danej oblasti pracujú. Debata je hneď zaujímavejšia, máte si čo povedať, jednoducho baví vás to spolu.
Na základe akého kľúča si vyberáš spolupracovníkov do firmy, resp. považuješ ich výber za zásadnú vec?
Podľa toho ako sa správajú na pohovore sa snažím zistiť či neklamú. A tiež dávam prípadovú štúdiu, t. j. napr. sa spýtam, že ak by bol predavač topánok a mal by pred sebou klientku, ktorá by váhala medzi bielymi a červenými, ktoré by jej poradil, ak by napr. z bielych mal lepšiu províziu, avšak červené jej viac pristanú, t. j. získal by vernú zákazníčku.
A keďže na toto nie je správna odpoveď (sú takí, ktorí dokážu rozumne zdôvodniť, ako by jej predali oba páry), pri odpovediach sa zameriavam na to, čo presne ten človek povie, ako to zdôvodní, aké svoje osobné hodnoty tým odprezentuje a podľa toho vyberám. A v druhom kole nechám vybrať kolegov – nech si oni vyberú koho do tímu chcú.
Pri svojej práci (organizovanie konferencií), sa stretávaš s množstvom rôznych ľudí z rozličných odborov. Obohatilo ťa to nejako v práci alebo v živote?
Veľmi, a stále obohacuje. Na druhej strane, čím som staršia, tým horšie znášam ten nepomer medzi tým, akých šikovných ľudí tu po firmách máme a ako funguje celá naša krajina.
Máš nejaké vysnívané méty, projekt, alebo konkrétnu firmu, s ktorou by si v budúcnosti ešte chcela spolupracovať?
Nie. Už nie. Niekedy som chcela zorganizovať konferenciu v zahraničí, avšak ak som to viackrát vo firme načrtla, tak to síce rovno nezamietli ani raz, a párkrát sme spravili i prvé kroky, ale bolo cítiť, že toto nie je to práve orechové, takže som to stopla skôr než by som si zamordovala kolegov.
Ak by si mala ženy motivovať k tomu aby sa nebáli rozbehnúť svoj biznis plán, čo by si im odkázala?
Nemyslím, že by som mala akúkoľvek ženu motivovať k tomu, aby začala podnikať. Toto rozhodnutie musí spraviť každá sama. Treba jednoducho začať.
Potom, nech vezme do rúk kalkulačku a vyráta reálne všetky náklady. Nie je nič horšie, ako zarátať iba priame náklady, napr. ak pečie torty, tak zarátať iba ingrediencie. Toto nie je podnikanie, je to milé hobby, ktorému fandím, ale nie je to podnikanie.
Môže sa z toho podnikanie vyvinúť, bude potrebné však zvládnuť úskalia ako napr. vysvetliť odberateľom, že už nie som na materskej alebo už to nerobím popri svojej práci, ale naplno a musí to pokryť náklady a uživiť ma. Napríklad treba byť pripravená i na to, že o niektorých zákazníkov prídem, a že to nebude príjemný rozchod.
Prístupom „zarobím drobné na šaty“ si takéto ženy vyrábajú zbytočné problémy do budúcnosti. Ak je ich cieľom iba zarobiť drobné, tak nech to otvorene pomenujú – nemajú sa predsa za čo hanbiť – je to chvályhodné, ale nech sa nehrajú na podnikateľky. Nie sú nimi a ani ich ostatné podnikateľky alebo muži podnikatelia ako také ani nebudú akceptovať. Podnikanie je činnosť, ktorá musí pokryť všetky náklady a priniesť i niečo navyše.
A potom je tu druhá stránka, a to, nezblázniť sa z neúspechu, ale ani úspechu. Nepodľahnúť mylnej predstave, že vám všetci závidia úspech či sa tešia z vášho neúspechu, a preto ste prišli o priateľov. Áno, nájdu sa i takí, ktorí skutočnými priateľmi neboli, ale určite nie všetci. Myslím, že oveľa dôležitejšie ako, či sa vám podnikanie podarí alebo nepodarí, je neprísť o ľudí okolo seba.
